Prežil som nádherné detstvo. Narodil som sa síce ako “mestské dieťa”, ale v prírode sme strávili toľko času, že som sa občas cítil byť jej súčasťou. Aj to mi ostalo dodnes, keď ju zo všetkých síl chránim. Ochraňovať všetko živé som sa naučil doma. Kresťanskej výchove u nás vďačím za dar viery, ktorý ma ako základná hodnota sprevádza celý život. I keď ako dieťa som do kostola išiel občas nasilu, dnes viem, že mnohé vzácne veci človek ocení až po čase.

Na dolnokubínsku SVŠ som nastúpil s jasným snom o budúcnosti v bielom lekárskom plášti. To, čo sa stalo na konci prvého ročníka, však zamiešalo karty. Pamätám si, ako francúzštinár nezačal hodinu opakovaním učiva z minula ako vždy, ale nečakaným oznamom od riaditeľa, že je potrebné vyslať dvoch študentov na konkurz do Banskej Bystrice. Na základe medzivládnych dohôd totiž mali dvanásti najlepší Čechoslováci získať možnosť študovať v krajine galského kohúta. „Takí študenti typu Mikolášik by sa mali zúčastniť,“ hodil mi profesor rukavicu, ktorú som ako šestnásťročný nemohol nezodvihnúť. Nemal som žiadnu istotu, že ma vyberú. Naša rodina nemala známosti a ako praktizujúci veriaci som nemal ktovieaký kádrový profil. Aj preto sa konkurz musel zopakovať ešte dvakrát, našťastie som zakaždým potvrdil už potvrdené a následne zrušené víťazstvo. Keď sa k tomu po rokoch vraciam, ani po žiadnej skúške na vysokej škole som nebol taký vyžmýkaný ako po skúške o Francúzsko.

Pre mamku to bolo veľmi ťažké obdobie. Dospievajúci Miro bol sám v cudzom svete. I keď sa mi mnohí po maturite na lýceu v Nimes čudovali, prečo sa chcem vrátiť do komunistickej krajiny, ja som v tom mal jasno. Tak ako ma moja rodina podržala v každom okamihu môjho života, som teraz musel podržať ja ju. Mojím návratom domov sa naši a brat vyhli mnohým nepríjemnostiam so Štátnou bezpečnosťou. Ja som zasa bez zásluh získal znova teplo domova. Po rokoch v cudzine som omnoho viac poznal jeho hodnotu.

Na Lekárskej fakulte v Prahe som promoval v júli 1978. O rok neskôr som bol k promociám zablahoželať svojej nastávajúcej. Priezvisko Špániková sa na Mikolášiková mojej Elenke zmenilo navždy 10. novembra 1979. Sobáš sme mali v rímsko-katolíckom kostole v Trenčíne. Manželka pochádza z Opatovej hneď neďaleko. Ale rodiská jej rodičov akoby nás tlačili smerom ku Kubínu, otec bol z Liptovského Mikuláša a mamka z Vrútok. Napokon sme v Dolnom Kubíne aj zakotvili. Tento rok si pripomenieme veľký dar, že do toho istého domova sa spolu s Elenkou vraciame už tridsaťpäť rokov.

Nádherné životné obdobie som umocňoval aktivitami v hudbe, ktorá bola odmala mojím životom. Od roku 1979 som bol takmer desať rokov predsedom Kruhu priateľov vážnej hudby. Táto skúsenosť mi pomohla prehĺbiť si hudobné znalosti, organizačné schopnosti a viac vnímať dobro okolo seba.

Keď prišli prvé novembrové dni roku 1989, všetko sa mi to zdalo neuveriteľné. Zmene som uveril som až vo chvíli, keď páter Václav Malý počas demonštrácie na Letnej zhromaždených vyzval, aby nepoužívali násilie, ale radšej sa za mocných pomodlili. Miliónový dav s ním začal odriekať Otčenáš. Tie dni veľkej zmeny som trávil na nemocničnej i mestskej tribúne a aktívne som bojoval za koniec zlého obdobia. Nakoniec prišiel. S Elenkou nás zaliala nekonečná radosť z možnosti slobodného života pre naše deti.

Marcel, Andrej, Miriamka a Libor sú naším najcennejším pokladom. Vo vlastnej rodine som zakúsil dar požehnania a cez vlastné deti som spoznal nevyčerpateľnosť ľudského dobra a prijatia. O toto dobro som sa vždy usiloval aj mimo domova, vrátane politiky. Vstúpil som do nej v ponovembrových dňoch s cieľom zmeniť veci k lepšiemu.

Cítil som sa byť stále lekárom, v žiadnom prípade nie ako politik. Aj preto som sa z politickej služby vždy vracal do lekárskeho plášťa. Chcel som pomáhať ľuďom, ako som o tom sníval dlhé roky. Napokon som tú možnosť našiel nielen ako lekár, ale aj vo verejnej službe. Svoje jazykové znalosti som najskôr zúročil na Ministerstve zdravotníctva SR, kde som bol v rokoch 1991 a 1992 sekčným šéfom zahraničných vzťahov. Kým som potom v roku 1994 na štyri roky zasadol do poslaneckej lavice NR SR, znova som aktívne vykonával svoju lekársku prax.

Tentokrát to už nebola prax, pri ktorej ma nútili ísť proti životu. Môj pro-life postoj už aj počas komunizmu a zrazu otvorený priestor na slobodu pre všetky dobré veci ma povzbudili k tomu, aby som založil občianske združenie DONUM VITAE za ochranu života od počatia po prirodzenú smrť. Počiatočné týždne našli toľkých prívržencov, že hnutie v roku 1992 usporiadalo v Bratislave Svetový PRO-LIFE kongres s 2400 účastníkmi. Združenie dodnes šíri kultúru života, propaguje zodpovedné rodičovstvo a manželom poskytuje morálne dobrý nástroj na plánovanie počatia svojich detí. Môj najstarší syn Marcel sa raz zamyslel: “Oci, ak by si už neurobil nič iné, tieto aktivity majú neoceniteľnú hodnotu a je to to najviac, čo môžeš urobiť”. Je možné, že ak by som mal naplnenie hľadať iba v politike, mohol by som sa zásadne zmýliť. Ja ho nachádzam na iných miestach a ako politik som chcel vždy slúžiť.

Keď som po lekárskej praxi odchádzal do Kanady na post mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR, náš najmladší syn Libor práve nastúpil do prvej triedy. Po návrate domov v roku 2002 som voči manželke cítil nesmiernu vďačnosť. Zvolila si cestu ženy v domácnosti na úkor svojej lekárskej profesie len preto, aby mi bola už po ixtý raz v živote oporou. Okamžite po mojom príchode z Ottawy som sa pripojil k jej dennodennej starostlivosti o rodinu a ako Dolnokubínčan som sa vrátil do ordinácie praktického lekára. Bolo to veľmi pekné obdobie s našimi najbližšími, veľmi rád si naňho spomínam. Niekoľkonásobne predčilo aj moment, keď ma diplomati 120 veľvyslanectiev v Kanade zvolili za prezidenta prestížnej Ottawa Diplomatic Association.

Pri nástupe do europarlamentu pred deviatimi rokmi som svojej Elenke sľúbil, že nech budem akokoľvek ďaleko a akokoľvek unavený, v piatok sa jej vždy vrátim domov. Tohto hesla sa držíme celé roky a po ceste k svojej dobrej manželke sa neustále stretnem aj s množstvom občanov, ktorých postoje potom tlmočím v pléne. V Bruseli si ma zvolili za predsedu pracovnej skupiny pre bioetiku, kde môžem uplatňovať povinnosť chrániť ľudský život, ktorej ma v detstve naučili moji rodičia. Postoj brániť život si však nesiem predovšetkým vo svojom srdci, či som v zahraničí alebo v rodnej krajine.

Keď sa obzerám späť, vysokou odbornou pomocou v mojom povolaní boli pre mňa členstvá vo vládnych delegáciách SR na Konferencii Káhira + 5 v New Yorku (1999), na IV. Konferencii OSN o ženách v Pekingu (1995), na Konferencii o populácii a rozvoji v Káhire, kde som vystúpil aktívne s prejavmi o rodine a právach človeka (1994). Ako aktívny rečník konferencií vystupujem i dnes a kolegov z lekárskeho prostredia sa snažím podporovať aj organizovaním vedeckých kongresov. V máji 2012 som usporiadal medzinárodnú vedeckú konferenciu, na ktorej svetoví i domáci experti predstavili na Slovensku najnovšie metódy unikátneho spôsobu liečby pomocou dospelých kmeňových buniek a kmeňových buniek z pupočníkovej krvi. Cítim, že mám čo odovzdať Slovensku a jeho regiónom. Som pripravený byť aj naďalej ľuďom nablízku.